Na Slovensku je to tak

Volám sa Ing. Jana Jakúbková, bývam v Dubnici nad Váhom . 18.3.2012 sa mi  prihodil nezabudnuteľný zážitok na obvodnom oddelení PZ v Trenčíne na Kvetnej ulici č.7.
Začalo sa to veľmi nevinne. Môj manžel Vladimír Jakúbek sa vybral ráno s kamarátmi chytať ryby do Zamaroviec pod železničný most. Ja som zostala doma upratovať byt. Pretože chcem začať podnikať, cez týždeň mám veľa vybavovania a nestíham si ani upratať. Medzičasom som uvarila obed a nasadla som s ním do auta, že ho odnesiem manželovi na ryby. Keď som dorazila do Trenčína za mosty, kamaráti z Bánoviec mi povedali, že asi pred pol hodinou môjho drahého aj s jeho dvoma takzvanými kamarátmi zobrali na policajnú stanicu, pretože jednému z nich-Trenčanovi Marekovi našli vo vedre 3 jalcov čiernych, ktorí sú v tomto čase hájení-to znamená, že sa nesmú chytať a ešte okrem toho nemali ani lovnú mieru, ktorá je 25 cm-merali iba 17 cm. Keďže Marek začal útočiť na všetkých naokolo- samozrejme pod vplyvom alkoholu, povedal, že nevie, kto mu ryby do vedra hodil, zobrali policajti v 3 húkajúcich autách na výsluch všetkých troch. Policajtov bolo 9. Keď som sa to dozvedela, zavolala som na číslo 158 a pýtala som si informácie. Dozvedela som sa, že manžela aj s kamarátmi odviezli na OOPZ Kvetná 7 v Trenčíne-Zlatovciach. Sadla som do auta, mierne šokovaná správou o ich vyčíňaní a pobrala som sa tam. Pri príchode som službukonajúceho policajta okamžite upozornila, že nechápem, prečo mi manžel nezdvíha telefón. Dostala som odpoveď, že ho museli obmedziť na osobnej slobode. Čo vykonal? Opýtala som sa. Vraj je to kvôli tým trom podmierovým hájeným jalcom. Slušne som ho upozornila, že manžel má v tom prípade právo na telefonát a na právnika. Až potom si to nadriadený uvedomil a išiel sa spýtať manžela, či si chce zavolať alebo či potrebuje právnika. Ja som sa medzitým rozhodla, že na manžela počkám na chodbe, pretože mi tvrdili, že každú chvíľu ho začnú vypočúvať. Požiadala som tiež o možnosť doručenia mu obeda a vody. Po troch hodinách čakania som sa zdvihla a išla som sa opýtať policajta v zadržiavacej miestnosti na informácie. Môj pes-krátkosrstá miničivava Pupi vyrazil so mnou a začal oňuchávať vnútrajšok kancelárie skôr, ako som ho stihla zadržať. To vyvolalo nečakane prehnanú reakciu policajta. Povedal mi, aby som si chytila psa a že v jeho kancelárii nemám čo hľadať. To som nepochopila, pretože tieto dve veci sa navzájom vylučovali. Keď som trvala na svojom, že chcem informácie, policajt mi asi zo vzdialenosti 30 cm zvrieskol do ucha, že si ho mám zavolať. Videli ste už hysterického chlapa? Ja prvýkrát v živote. Moja reakcia nebola najlepšia, ale strčila som mu do brucha, načo on poodstúpil zo dva kroky dozadu a obvinil ma z napadnutia verejného činiteľa. Privolal si na pomoc ďalších 3 kolegov, z ktorých ich nadriadený bol riadna väzba, meral okolo 2 m a vážil tak odhadom 130 kg. Chlap s výzorom fašistu. A nielen to, ako som sa vzápätí presvedčila na vlastnej koži. Chceli, aby som sa legitimovala. Povedala som, že som nikoho nechcela napadnúť, že to bola iba reakcia na jeho krik, ale naďalej trvali na svojom. Vážení páni a dámy! Ja som sa narodila 12.8.1968 v znamení Leva, v krízovom roku a za svoj 43 ročný život som už zažila všeličo. Ale nikdy, podotýkam, nikdy som sa nevzdala, keď som bojovala za správnu vec. A tak som odolala nátlaku, a keďže mi páni policajti povedali, že mi už žiadne informácie neposkytnú, ja som odvetila, že v tom prípade tam už nemám čo robiť a odchádzam. Zastali mi cestu všetci 4. Ja som tiež väzba. Vážim niečo cez 120 kg. Dostala som sa pred stanicu, kde ma chytili, začali ma brutálne ťahať naspäť, načo som spustila taký prenikavý krik, že sa na chvíľu zarazili a zľakli, ale na útek to nestačilo. Predsa, boli štyria a u nás koluje taký vtip o policajtoch, že prečo chodia vo dvojici? Vraj preto, že jeden vie čítať a druhý písať. Takže títo tu už asi vedeli aj počítať a rozhodne mali nízku odolnosť voči kriku ženy. Ten vyšetrovateľ im po chvíli úľaku začal dávať príkazy ako ma majú chytiť a odtiahnuť dnu. Bránila som sa, ale proti hrubej sile 4 statných junákov som nezmohla nič. Ťahali ma po zemi naspäť dnu, vrieskala som na ľudí, aby mi preboha pomohli, že ma možno zabijú, ale bezúspešne. No scéna ako z hororu, resp. takmer ako z filmu Hostel, natáčaného na Slovensku. Keďže mám problémy s inkontinenciou, kompletne som sa cestou dnu počúrala. Keď ma ťahali po zemi dnu, takmer mi zlomili ľavú ruku, ale po mojom zastonaní si to ten hlavný rozmyslel a povedal im, nech dávajú pozor. Predsa, to bol ten mozog tímu, ktorého napadlo, že zlomenina ruky už nie je sranda. Dotiahli ma naspäť a nechali ležať vo vlastnom moči. Môj psík, ktorý to všetko sledoval asi zobďaleč, dovtedy na nich štekal, pretože nemá rád uniformy, ale keď videl, čo urobili títo 4 obrovskí chlapi s jeho nie najmenšou paničkou, začal mi oblizovať tvár, ruky a zisťoval, čo je to na tej zemi mokré.
Nasledoval policajný psychický teror. Keď som sa s pomocou Božou postavila a zosunula na lavicu na chodbe, policajt mi povedal, že ma berú na výsluch. Odpovedala som, že nikam nejdem. Opäť žiadali moje doklady. Vraj nevedia kto som, načo som odpovedala, že som im to povedala pri príchode na stanicu. Som ženou Vladimíra Jakúbka. Nadriadený si sadol k služobnému počítaču a začal hľadať na internete moje iniciály.  Spísal zápisnicu a asi po hodine mi ju priniesol na prečítanie a podpis. Povedala som, že nič nečítam a už vôbec nič mu nepodpíšem, ani len jediným krížikom. To už penil a obvinil ma z neuposlúchnutia neviemčoho-vraj je to priestupok. Povedala som, že nech, ja predsa nebudem podpisovať niečo, s čím nesúhlasím niekomu, s kým nesúhlasím a kto sa ku mne správa tak ako on. Nasledoval rad slovných urážok a ponižovania. Piča sem a piča tam. Už ani neviem od koho, ale bolo ich tam zrazu veľa. Dvaja strážili dvere, aby som náhodou neušla. Sadla som si a začala som telefonovať. Manželovi síce telefón zobrali, ale mne v tej rýchlosti nestihli. Hlasno som obtelefonovávala právnika, kamarátov, známych, televízie, otca, matku, proste každého, kto bol ochotný ma počúvať. V núdzi spoznáš priateľa, hovorí staré slovenské porekadlo. Najlepším mojím priateľom je Ondrej Gavenda, porybný z Oravskej priehrady. Obtelefonoval každého, koho zohnal a kto bol kompetentný zasiahnuť a potom pre mňa prišiel na stanicu. Bol vykázaný von. Čakal ma teda pred stanicou. Keď som už ale po 20-ty krát opakovala svoju pravdu do telefónu, jednému z policajtov prdli nervy a vybehol von s tým, že už tú piču nemôže ani počuť. Ktovie, ako by sa správal, keby na mojom mieste bola jeho matka??? A čo tak jeho manželka? 
Medzitým som konečne zazrela manžela, ktorého viedli neviem ani kde. Bála som sa, že mu niečo urobia a ja budem za to zodpovedná. O seba som strach nemala. Po mnohých neúspešných pokusoch o môj výsluch, podpísanie zápisnice alebo aspoň o vyjadrenie to páni policajti vzdali a zrazu mi hovoria, že sa mám zbaliť a urýchlene opustiť ich stanicu. Keďže Ondrej ma už medzičasom informoval, že Vlado je v poriadku a že záleží najmä na jeho výpovedi, pokojne som opustila stanicu, pretože mi bolo povedané, že to nie je žiadna čakáreň. Policajt za mnou potom ešte vykopal misku, do ktorej som dávala psovi vodu.
Príjemné nedeľné popoludnie sa skončilo. Manžela po výsluchu prepustili asi 2 hod. po mne. Išla som domov autom, adrenalín som mala v každej bunke môjho tela. Ondrej išiel predo mnou a dával pozor. Po príchode domov som si vyzliekla počúrané nohavice, dala som ich do igelitového vreca na odpadky, kvôli dôkazom, To je ten vplyv amerických seriálov na bežnú Slovenku. Prezliekla som sa a zavolala otcovi, či by ma mohol zaviezť na trenčiansku pohotovosť. Tam už prišiel za mnou aj manžel Vladimír. Dôkladne ma vyšetrili, zrentgenovali, urobili sono brucha, bola som na urológii kvôli krvi v moči a na psychiatrii preto, že som bola rozrušená a aby som mala dôkaz, že som pri plnom vedomí. V nemocnici som sa stretla s ochotou a maximálnou profesionalitou. Domov sme sa vrátili o 3.00 hod. nad ránom, zničení ako psi. Dnes som volala s pánom Pavlom Čertíkom z televízie JOJ a on prišiel a natočil so mnou reportáž, ktorú sme práve s dcérou pozerali v hlavných správach. Uvádzala ju úsmevná upútavka: 120 kg žena strčila do trenčianskeho policajta. Ten to vzhľadom na jej figúru zobral ako priestupok. Chápem, že je to mnohým ľuďom smiešne. Je to ako boj s veternými mlynmi. Mňa už smiech prešiel. Mám veľké bolesti, stále mám vysokú teplotu, som doudieraná, ponížená a rozhodla som sa zažalovať ľudí, ktorí sú za to zodpovední za nactiutŕhanie, zdravotnú ujmu, ponižovanie, za klamstvo, pretože sa vyjadrili, že som pri svojom úteku lakťom vyrazila dvere, čo nie je pravda. Zinscenoval to pán policajný hovorca tak, že zásah bol primeraný a adekvátny. S tým absolútne nesúhlasím, pretože podľa mňa je pravdou presný opak. Zásah bol úplne neprimeraný a neadekvátny vzniknutej situácii.
Včera som si v istých chvíľach pripadala ako na výsluchu na gestape. Polícia na Slovensku je jedna mafia. Ruka ruku myje a korupcia priam prekvitá. A to nielen v Trenčianskom kraji.